III. Bojíte sa tmy?

    Sme tu opäť s naším, už tretím, cestovateľským blogom. Tentokrát Vás čaká lesné dobrodružstvo! Tušíte kde sme sa vybrali? Nebudeme Vás dlho napínať. Poďte si prečítať ako sme unikli hluku veľkomesta, zapotili sa a "kuli pikle". Tu sú naše zážitky z jaskyne Driny. 

    Ako už na Slovensku býva zvykom, ak chcete vidieť krásy jaskyne, musíte si ku ním vyšľapať nejeden kopček. Z toho prirodzene vyplýva, že očakávate parkovisko v nižších nadmorských výškach. V prípade jaskynnej perly západu, jaskyne Driny, je však hľadanie parkoviska ako hra na „schovky“. Bohužiaľ, vyhráva parkovisko. Na rozdiel od demänovských jaskýň, ktoré majú veľké, hoci predražené parkovisko, na západe sme zaparkovali na jediných voľných miestach, ktoré sme v blízkosti videli. Pred chatkami. Nahovárali sme si, že predsa nikto nevie, či sme alebo nie sme ubytovaní v jednej z nich. Ak tento blog náhodou čítajú „chatkoví domáci“, tak sa veľmi ospravedlňujeme, no určite sme neboli prví ani poslední nadšenci, ktorí si na chvíľu „ukradli“ Vaše parkovacie miesto. 

    Keď už auto spokojne oddychovalo, prišla naša chvíľa. Jaskyňa bola čo by ste kameňom dohodili, samozrejme ak viete hádzať dosť ďaleko. Hneď zo začiatku Vám dáme malú radu. Ak si prečítate, rovnako ako my, na internetovej stránke informáciu o 20 minútovom výstupe ku vstupu do jaskyne, v prvom rade si uvedomte, že nikto nespomenul, akým terénom budete tých pár minút kráčať. Chcete ešte jednu dobrú radu? Ak spoľahlivé zdroje upozorňujú na 20 minútový výstup, nezačnite svoju malú turistiku z „parkoviska“ 10 minút pred najbližším vstupom. 

    Netvrdíme, že za polovičný čas nepokoríte extrémne prevýšenie 100 metrov. Stihli sme to aj my. Aby sme Vám povedali pravdu, bol to neopakovateľný zážitok! Neopakovateľný aj preto, lebo druhýkrát by sme ho už nerozdýchali. Našťastie, pred vchodom čakali iba dvaja ľudia. Takže pohľad na nás, červených a fučiacich ako parné lokomotívy, bol o čosi menej trápny. Pri platení bežného jaskynného vstupného znovu uvažujeme, či fotenie škodí jaskyni, keď zaň pýtajú „len“ 7€. Po zrelom uvážení sme si radšej kúpili iba magnetku ako spomienku na vnútornú výzdobu. 

    Pri prechádzaní jaskyňou však s úsmevom na perách ticho skonštatujeme, že vynaložená námaha stála za to. Aj so sprievodkyňou tvoríme milú skupinku piatich ľudí. Všade vládne komorná atmosféra, keď tu zrazu slečna povie: „Názov jaskyne NIE JE odvodený od driny, ktorú ste museli prekonať, kým ste sa dostali naším KOPČEKOM ku vstupu.“. Anglické slovné spojenie „poker face“ nevystihuje dostatočne naše výrazy. Bez slova sme sa na seba pozreli a očami hovorili jeden druhému „no to určite“. Odvtedy mal zvyšok odborného výkladu veľmi vtipný ráz. Pri výzdobe pomenovanej "svokrine jazyky" návštevníci poznamenajú, že sú svokrove, pretože svokrine by sa tu nezmestili.  

    Pred samotným vstupom sme si všimli starý vozík a premýšľali sme, čo sa ním asi kedysi zvážalo. Azda permoníci na nich vozili svoje poklady. Ale chyba – chyba lávky! Žiadni rozprávkoví permoníci sa nekonali. Namiesto nich sa objavili vo výklade staré dobré slovenské víly. Nuž, niet nad tradície. Tu prišlo prvé „hovorí sa, že ...“. Milujeme „hovorí sa, že ...“! Aby sme Vás príliš nenapínali, hovorí sa, že ak nejaký chlap zostane v jaskyni na svätojánsku noc, víly ho utancujú do vyčerpania a jaskynný personál nasledujúce ráno vyváža dotyčného spomenutým vozíkom. Zhodou náhod sme sa nachádzali v jaskyni v deň, keď mala nastať svätojánska noc! S lišiackym úsmevom som sa obzrela na svojho „súputníka“. Uvažovala som, ako ho tam „náhodou“ zabudnúť, zatiaľ čo ja budem čakať na parkovisku. Dámy, uznajte, ktorá z Vás by si neužila pohľad na Vášho drahého, unaveného z tancovania, keď za bežných okolností s Vami nechce ísť na žiadnu diskotéku. A ešte Vám ho aj ráno dovezú ako na zlatom podnose!    

    Ako sa hovorí, kto druhému jamu kope, sám do nej padá. Za moje zajačie úmysly prišlo v poslednej minúte prehliadky tradičné: „Chcete vedieť, aká tma bola v jaskyni, keď ju objavili prví jaskyniari?“ Nie! Nechceme! Ani Vy by ste nechceli, keby ste si zakaždým v „zhasnutej“ jaskyni spomenuli na horor Pád do tmy, kde ľudožravé stvorenia v tme požierali stratené jaskyniarky. Vrelo odporúčam pozrieť si tento jedinečný film pred výletom do jaskyne ak chcete pocítiť, ako Vám v žilách koluje adrenalín. Obzvlášť, keď Vás v tej tme odrazu chytí nejaká ruka! Hoci je to ruka Vášho snúbenca. Ale kto to má vedieť, keď je všade tma???!!! 

   Cestu naspäť ku autu sme si užili oveľa viac oproti ceste hore. Konečne sme mali čas obdivovať malebnú prírodu Malých Karpát. Uvedomili sme si, ako málo stačí, aby ste odrazu nepočuli hluk veľkomesta, ale dýchali čistý horský vzduch.